+421 / 36 741 1008

Úvod

Zakladateľ a prvý riaditeľ našej školy, Barczán Endre, otvoril brány  školy na jeseň v roku 1913 s cieľom sprístupniť pre každého možnosť vyššieho vzdelávania. Pred viac ako sto rokmi, na začiatku školského roka, vo svojom príhovore povedal žiakom nasledovné povzbudivé slová:

,, Chceme vám dať vzdelanie, ktoré si ako cenný majetok zoberiete so sebou do života, aby ste si zabezpečili isté živobytie a dobrý život. Dáme vám vedomosti, ktoré vás vyzdvihnú z radov skúšajúcich a tápajúcich.“

Keby vám pán riaditeľ Barczán prečítal tieto isté slová, milí študenti, boli by ešte stále aktuálne aj po dvoch polstoročiach. Preto ste tu, aby ste získali vyššie vzdelanie, vďaka ktorému môžeme poslať do života zmýšľajúcich vzdelaných ľudí.  Prváci  čoskoro pochopia, prečo je u nás dôležité  emocionálne sebauvedomovanie a citlivé chápanie seba samého. Je dôležité, aby sme nikoho nesúdili kvôli jeho národnosti, etnickej príslušnosti, náboženstvu, sociálnemu pôvodu, vedomostiam či práve kvôli ich absencii.

Históriu nášho gymnázia písalo veľa rozličných ľudí, chudobní, bohatí, mešťania, ateisti, kresťania, reformovaní, židia, Rómovia a mohol by som menovať ďalej, no v celom je najdôležitejšie to, že svojím smädom po vedomostiach prispeli k existovaniu našej Alma Mater a k šíreniu jej dobrého mena. Táto vzácna myšlienka odznela už aj pred viac ako sto rokmi z úst pána riaditeľa Barczána:

,, Nesmú byť medzi vami rozdiely v tom, kto bol v akej rodine vychovaný. Viera, náboženstvo nikoho nerozdeľujú , lebo všetky náboženstvá by mali byť náboženstvami čestnosti, toto je jeden košiar, jeden pastier a nech znamená jedno bratstvo.“

Škola je to miesto, kde sa môžeme naučiť veci, ktoré sme dovtedy nevedeli. V tomto školskom roku by som chcela, aby sme sa naučili aj to, čo nie je napísané doslovne v učebniciach, a to je úspech. Myslime teraz všetci na to, ako sme sa cítili, keď sa nám podarilo urobiť niečo, po čom sme veľmi túžili. Neviem, čo ste vy milí študenti, či vy milí dospelí cítili. Ja som cítila radosť, hrdosť na samú seba a na to, čo som dokázala. Možno to nevidel nik okrem mňa, ale to nebolo podstatné, dôležité bolo, že sa mi to podarilo.


Monika Gajdácsová, riaditeľka